Predslov
Moje auto je môj koníček. Nemôže sa stať, že niečo nie je v poriadku, nemôže sa stať, že niečo ma zaskočí. Môj fanatizmus ide do takých nepochopitelných detailov, ako polovičné servisné intervaly (10000 km), vlastný šanón s poznámkami, účtenkami, ... Lebo ma to baví. Piateho februára som si napríklad všimol, že klinový remeň je nejaký divný, prava strana je oveľa viac opotrebovaná, ako je to normálne, tak som navštívil značkový servis na Rožňavskej ulici, Auto Impex. Sú síce ďaleko najdrahší, ale kto iný by ma zobral o 20.00 a kto iný by mal na sklade všetky potrebné súčiastky? Po našich aférach som dúfal, že si rozmyslia, či to odfláknu, na druhej strane ako je možné odfláknuť kontrolu klinového remeňa, čo učia v prvom ročníku učňovky? Ukázal som technikovi, čo sa mi nepáči a ten vydal príkaz. Vymenili remeň, vodiace kladky, skontrolovali si po sebe všetko a ja som zaplatil nekresťanských 192€, ale mal som, čo som chcel, znova som mal pocit, že môj miláčik je v perfektnom stave.
Časť prvá - Rozhodnutie
Siedmy február mal začiatok úplne rovnaký, ako ostatné soboty. Raňajky v Šamoríne u Czucza, perfektná biela káva a čerstvé kakové slimáky, z vychádzajúceho slnka sme mali až jarný pocit. S rastúcou spokojnosťou z okolia žalúdka sme začali s plánovaním - čo teraz? Poďme do Viedne... Manželka súhlasila bez problémov, v Lužnej sme si umyli auto a ručičky sa sa postupne dostali, kam mali. Tá moja na jej koleno, tachometer na 120 a teplomer na 10 stupňov. Proste idilka. V Schwechate sme celkom lacno natankovali a kúpili sme si dialničnú nálepku. Ako pribúdali kilometre, tak sa menili naše plány, vymysleli sme, že namiesto veľkomesta sa pozrieme na kopce: smer Semmering. Samozrejme cez Shopping city, kto by odolal prosbe svojej manželky? O hodinu sme boli napapaný (geniálne pečivo s geniálnym speckom + almdudler) a aby som mal ja niečo, kúpili sme si novú videokameru. Takú malú. Cesta do kopcov je super, kvalitný asfalt, žiadne diery a iné retardéry, úsmev od ucha k uchu a čo zákruta, to tony adrenalínu. Až kým Eva nepripomenula, že ten sendvič bol dosť drahý (2,60€) na to, aby už po polhodinke skončil na palubovke, tak som s tým musel prestať. Škoda, už sa začalo perfektne šmýkať, medzičasom totiž poklesla vonkajšia teplota na -3 stupne. Semmering je celkom fajn miesto, akurát nie pre nás, ale pre milovníkov zimných športov. Ináč povedané, vôbec sme nevedeli, čo so sebou. Po kolena v snehu na svahu alebo po kolená vo vode na ceste? Nie, nie, poďme odtial, kým nebudeme mať tenisky úplne mokré. Pokračovali sme po S6-ke, možno natrafíme na nejakú peknú dedinku. Predpoklad bol správny, dedinky boli pekné, hrady, zámky, všetko, čo bolo treba ku štastiu až na dobre počasie. Celú cestu nás sprevádzal nepríjemný dažď, tak sa nám moc nechcelo von z auta. Už som začal byť nervôzny, veď doma máme 10 stupňov a ja tu šaškujem 200 km ďalej v daždi... Naspäť sa nám ale nechcelo, tak sme išli ďalej smerom na Graz. Oproti sme registrovali nejaké problémy pred tunelom, kolóna bola viac, než 10 km dlhá, ale naša strana celkom v pohode. Po nejakom čase bolo načase rozhodnúť, či pôjdeme na Graz alebo na Villach. Zo skúseností vieme, že pri Grazi stále prší, tak sme šli doprava na Villach. Až pri Villachu nám došlo, že sme 40 km od Talianskych hraníc, tak si môžeme dať obedík tam!
Časť druhá - Taliansko
Prvé kilometre sme sa zabávali s teplomerom, každé 2 minúty + 0,5 stupňa. Páčí sa mi to, tak to má byť. Tarvisio nás zaskočilo 3 metrovým snehom pri ceste a teplotou tesne pod nulou, ale pri Udine sme dobehli Blavu: 10 jednotiek nad nulou. Udine je aj mílnik, kde tuláci rozhodujú, čo ďalej: Terst alebo Benátky? Čo ja viem? Počkajme na znamenie. Zhora. A buď svetlo - nad nami svetelná tabuľa: Dialnica smerom na Benátky uzavretá. Dík. Aj tak by som hlasoval za Terst. S ubytovaním vo februári nemôže byť problém, rozhodli sme sa pre Maximilian ****. Mali celkom dobrý systém, hneď zistili, že pre 4 rokmi sme tu už boli, našťastie neevidovali, že sa naša Corinka vyčurala na chodbe. Presne si pamätám ten moment, najprv som si myslel, že sa topia ľadovce, až potom som zacítil, že to bude pes. Huh, radšej zabudnime. Na recepcii sme prehodili pár slov o kríze, čo znamenalo zľavu 30€. Práve sme zarobili na večeru :) Zvyšok dňa sme strávili v meste a hlavne v pizzerii Copacabana. Je to naša obľúbená pizzeria, večer je dooosť problém zohnať tu miesto a vždy čakajú desiatky ľudí na voľný stôl. Objavili sme ju úplnou náhodou v 2001-om, keď sme išli do Dubrovnika cez Trieste :) Pizza bola fantastická, ako vždy. Eva sa rozhodla pre kombináciu bresaola + rucola, ja som si dal al tonno. A k tomu samozrejme birra rossa (tmavé pivo). A na záver tartuffo classico pre Evu a v rámci chudnutia, len malé presso pre mňa. V rámci malej prechádzky sme cez fialovo vysvietené námestie prešli do prístavu, kde sme sa čudovali, ako vysoko je hladina mora. Milujeme toto mesto, raz si tu niekde určite kúpim apartman alebo bytík. Okolo 23.00 sme sa vrátili do hotela, schovali Alfu medzi palmy a maximálne spokojní sme padli do postele. Náš neplánovaný výlet síce mal aj hromadu nevýhod, ale tie nám vôbec nevadili. Asi 5 minút. Potom som stále častejšie myslel na zubnú kefku a okolo polnoci som už strášne túžil mať pižamo. Samozrejme aj to som zabudol, že Taliani robia kávu, nie kávovú vodu, ako doma, čoho výsledkom bolo, že som ani za svet nemohol zaspať. Mesiac sa len rehotal cez okno, jeho úsmev sa trojnásobne odrážal na obrovskej modrej ploche mora, presne do mojich očí. Záclony sme síce mali, ale Eva nedovolila, aby som ich zatiahol, lebo ráno prvý pohľad nechcela mať na moje brucho, ale na more. Ach ženy...
Časť tretia - Problém
Ráno sme nemali krásne-slnečné, ale nebolo to ani sklamaním, konieckoncov je február a doma možno sneží. A budiť sa s prvým pohľadom na more, prístav a čajky nie je na zahodenie. Raňajky sme mali v miestosti so starožiťným nábytkom, a sklenenou stenou nad morom s výhľadom na Miramare. Treba viac? Za nasledujúcu polhoďku (stále v znamení chudnutia...) som zjedol asi 6 porcií (aby bolo z čoho zhodiť...). Vonku nás čakal ľahký dážď, preto sme sa nevrátili do mesta ale vybrali sme sa do Goricie po dedinách. Hľadali sme ochod, kde si môžeme kúpiť niečo (zubnú kefku, zubnú kefku...), ale všetky billboardy Domenica Aperto (otvorené v nedeľu) nás navigovali na prázdne parkoviská a k zamknutým bránam. Tak sme si vychutnali aspoň priehrady a regulácie, títo ľudia majú zrejme rešpekt a o protipovodňovej ochrane môžno menej rozprávajú ale o to viac toho spravia. Len raz sme stáli, pri vojenskom cintoríne vo Fogliano di Monfalcone. Ak bude lepšie počasie, tu sa ešte zastavíme, celkom pôsobivá pamiatka. Pri Udine sme skočili do záhradníctva Anna, kde sme si kúpili pár rastlín a jeden céder. 180 cm. Ďalšia polhodinka bola v znamení umiestnenia do kufra, sám som sa čudoval, že sa to podarilo :) Však pár hodín pospí po ležiačky... Ešte nejaké nákupy a môžeme ísť domov. Asi 3 km od záhradníctva sme minule našli celkom lacný supermarket, na prvý šup som to našiel. Aby som neodletel od spokojnosti, do reálneho sveta ma vrátil dobre známy zvuk - okamžite sa zastaviť!
Sedel som desať sekúnd so zavretými očami a modlil som sa, aby to nebola pravda, tento víkend nemá právo skončiť takto kruto. Ale zbytočne som prosinkal, po otvorení kapoty ma čakal pohľad na roztrhnutú drážku klinového remeňa. Menili ho 2 dni dozadu v značkovom servise... Tak čo už? Odrezal som zvyšné časti a dúfal som, že 5 drážok nám postačí domov. Pekne sme nakúpili tie najdôležitejšie veci (WC papier s vôňou mora, vína, sanpellegrino vodu aj bitter, pastu, prosciuto, olivy, proste veci, bez ktorých sa neoplatí žiť :)). Zavolal som domov, že čo a samozrejme nemohli iné poradiť, než pokračovať. Šup hore na dialnicu, po 20 km už už pocit spokojnosti, keď zasa kat-kat-kat - remeň je v keli. Aby sa niečo nestalo, zas som sa zahral na druhotriedneho kuchára v čínskej reštike, akurát namiesto "lezancov" som vyťahoval kúsky remeňa. Na druhej strane situácia nebola taká zla, zo 6 drážok som mal stále 3,5... Opatrne som skontroloval, či nezostali kúsky a pokračoval som na prvé parkovisko, nech nestojím na trojprúdovke. Samozrejme mobily sme už mali skoro vybité (kto by bral nabíjačku do Viedne), preto som dúfal, že sa niekto zastaví. Do 5 minút prišiel Giancarlo a prisahal, že mi nerozumie (bál sa chudák, že ho vykradnem alebo ho budem nútiť, aby ma ťahal s malou korzičkou :)) ale ak pôjdem ešte 3 km, tam je benzínka. Mýlil sa, boli to len 2 km. Konečne medzi ľudmi!
Chalan na pumpe bol maximálne ochotný, po pokusoch s nájsť si spoločnú reč sme skončili pri kreslení na pokladničný blok. Nakreslil mi pekný príbeh, že je jedno dievča, u koho sem tam spáva a boli včera v kine a tak no že tá vie po anglicky. Aj francúzsky ale to si nechá pre seba a angličtinu pre mňa. Možno povedal niečo iné, ja som to ale takto pochopil :) Fakt mala milý hlas. Akurát sa mi zdalo, že si číta vopred napísaný text, lebo opakovala stále to isté. Aj ja. Ja som chcel, aby ma niekto odtiahol na Udine do Alfa servisu, mám aj adresu, ona dokolečka, že "môj otec ťa odtiahne a zajtra ti to aj opraví". Hádať sa so ženou je beznádejné, vzdal som to. Ak ten foter tak strašne túži opraviť moje auto, nech opraví, mne je to už jedno. Dozvedel som sa, že sú asi 6 km odo mňa a keď dokončí siestu, príde pre mňa, nech sa najem, do hodiny je tu. A do hodiny naozaj prišiel.
Vysvetlil, že dnes ani kapotu neotvorí, dotiahne ma do Gemony do servisu Iveco a rano sa na to pozrie mechanik. Už som mal celkom dobrú náladu, dokonca som sa zasmial, že aspoň ušetím mýtne, ale mal som byť ticho, zacvakal som aj za seba, aj za odťahovku (3,50€). Celkom rýchlo sme dorazili do Iveca, tu ma už čakala celá família, z čoho som pochopil, že dnes to nebude lacné. Mama už vybavila aj hotel pre nás a ocino sa usmieval, že nech sa páči, on nás aj odvezie. Poďakovali sme a radšej sme išli pešo. Hotel sme našli bez problémov, akurát sme nechápali, prečo je taký obrovský v takejto dedinke. Na dvore 3 autobusy, ďalej krásna záhrada, rušne a stíhačka. Ups, kam sme sa to dostali? Tri reštaurácie, vo vnútri asi 120 dôchodcov tancuje ako o život. Fíha, pustia nás vôbec alebo je limit >60? Číslo izby sme dostali 505, čo som pochopil asi po 20 minútach a pochybujem, že je to náhoda: 505 = SOS.
Na recepcii nám vysvetlili, že Gemona nie je až taká dedinka, dokonca majú aj nonstop supermarket. Toto nás naozaj potešilo, posledným kopnutím mobilu som poslal šéfovi SMS, nech ma zajtra nehľadá a vybrali sme sa do mestečka. Tie 2 km by som radšej vymenil za niečo iné, ale nemali sme na výber. Konečne sme si kúpili zubnú kefku, spodné prádlo a pár základných veci. Večeru sme si dali v hoteli a neoľutovali sme to: Eva si dala šalátovú polievku s ryžou a ako druhé rybu na bielom víne. Ja som si dal Prosciutto San Daniele na úvod a grilovaný tanier: ryby a krabie mäso, k tomu fajnové vínečko. Celkom chutný koniec dňa :)
Časť štvrtá - Iveco servis
V noci sme spali perfektne, kto by nespal po takej prechádzke. Boli sme ako zabití. Budík bol nastavený na 6.45, šup šup do roboty. Do akej roboty? Pozerám von cez okno, pre nami zasnežené Alpy, čerstvý vzduch, ľudia sa usmievajú, žijem ja vôbec? Rýchlo sme sa nachystali, naraňajkovali a o 8.15 sme boli v servise. Už na nás čakali, medzi 4 dodavkami a 1 kamiónom smutný pohľad na Alfičku. S prekvapením sme zistili, že mechanik je ten včerajší šofér. Vonku fúkal ľadový severák, v kancelárii žiadne kúrenie. Eva sa usmievala ale nie úplne úprimne... Prvá polhoďka bola jasná, Stefano si zobral rukavice a odmontoval pravé koleso. Ďalšiu 30 minútovku riešiel chladiaci box Iveca, potom mi odmontoval kryt motora. Tu som už bol celkom netrpezlivý, vravím mu avanti maestro, questa none siesta. Vôbec sa neurazil, ťažká pohoda, vraví, že o 11 môžeš ísť domov. Nechápavo som kukal, odkiaľ tá istota? Sicuro? Assicurato, lebo po cento trentasei mille kilometroch vždy odchádza spodná remenica, a keď tá finito, potom sa roztrhne cinghia. Ja som len kukal, on je šéf, mne je jedno, čo vymení, vždy som zacvakal, čo bolo treba, len aby to auto fungovalo. Odmontoval remenicu, tá bola ako nová. Čo teraz? Questo nuovo. Vravím nie nuovo, ale nič mu nie je, tak hľadaj ďalej. Ja idem preč a prídem na 11, ako sme sa dohodli. Jasné.
Vrátili sme sa do hotela, zbalili sa o presne načas sme sa vrátili. Neverím očiam - auto visí v rovnakom stave. Akurát odmontované ešte brzdy, ramená navyše. No problemo - usmieva sa Stefano, slniečko svieti, už ani nefúka, za chvílu obed. Aj ja sa usmievam: fantastico, ale ja by som už aj išiel domov. Aha, domov, nie je problém, 13.30 donesú súčiastky, potom pekne poskladám a o 16.00 môžeš ísť. Cento percento. Ja že dio mio, ty si našiel problém? Jasné, veď to vidí hádam každý, remenica na konci alternátora je úplne krivá, vidieť to aj z 5 metrov. Len som kukal, ak to vidieť, prečo to nevideli v mojom obľúbenom servise? Veď odprisahali na smrť svojej mamy, že auto je bezproblémové, prijímací technik mi dal svoje súkromné číslo, ak by bol problém. Rukou - nohou mi vysvetlil, že tá vec funguje, ako bicykel, keď treba, prenáša silu na alternátor, keď netreba, beží naprázdno. Len má svoju životnosť a keď sa zasekne, neprenesie silu, ale tlačí remeň pred sebou a samozrejme remeň v takých prípadoch má tendenciu skočiť o drážku. S láskou som myslel na Auto Impex, nech sa im darí.
Časť piata - Gemona di Frulio
Tento nádherný slnečný deň bol ako stvorený na prechádzku. Gemona je milé mestečko, v podstate sú to dve paralelné ulice, tá prvá je komerčná, plná obchodov, servisov, tá druhá kopíruje železničnú trať a táto vedie do centro historico, čiže do historického centra mesta, ktorá sa nachádza na kopci. Nad mestečkom kedysi královal hrad, ale zemetrasenie v roku 1976 zničilo všetko. Dodnes sa snažia reštaurovať, ale zrejme to ide veľmi pomaly. V oveľa lepšom stave sa zachovala katedrála (Duomo), od servisu je to celkom príjemná 5 km prechádzka, pričom posledný kilometer je do kopca. Už na polceste sme padali od hladu, tak sme sa zastavili v supermarkete, čo sme deň predtým objavili a dali sme si studený obed - ciabattu, mortadellu, syr a jogurt. Katedrála bola naozaj úžasná, škoda, že nie je (alebo vtedy nebola) verejnosti prístupná. Oproti sme objavili kaviareň, kde som si dal asi najlepšie café latte v živote, Eva si dala crepes s nutelou. K tomu výhlad na katedrálu a Alpy - možno preto to tak chutilo :) Smerom dole to bolo ľahšie, o 15:45 sme dorazili do servisu, kde Stefano práve nahodil koleso a pekne 3x skontroloval každú skrutku. Žiadne nervy, pekne pomaly :) Kým to dokončil, s tetou sme sa pobavili o financiách: odtiahnutie 121€ bez debaty, oprava a súčiastky 410€ a príplatok za platbu s kartou 21€. Čo som mal spraviť? V meste som videl bankomat, ale vrátiť sa 3 km, vybrať si peniaze, ... to je aspoň hodina navyše, kašlem na to. Zaplatil som, aspoň mám papiere. Na účte mi zostalo 32€, akurát na cestu domov :)
Časť šiesta - Cesta domov
Pravdu povediac som mu moc neveril. Veď v Impexe to skontrolovali a 4x odprisahali, že majú dôvod opotrebenia a vymenili všetko. A verím, že by vymenili aj polku auta, ak by na tom zarobili. Takže prvých 30 km som ani nedýchal, len počúval. Krátka zastávka, remeň bol ako z vzorkovne. Nasledovala serpentína a postupne som začal prenášať aj väčšiu silu na servo a následne som rýchle zmeny záťaže: stále nič. Pridal som až do 170 km/h a následne brzdil motorom - remeň je ticho. Poslednú kontrolu sme spravili v Tarvisio a vtedy som sa ukludnil, Talian mal pravdu. Spravili sme pár fotiek s trojmetrovým snehom na ceste, metrovým na streche, odfotili sme pár zasnežených kopcov, pár mladých slečien z Litvy... ups, skoro som zabudol, že som ženatý. Čiže sme sa tešili z prírody a potom sme nakúpili v miestnom Spare (pomaranče, mandarínky - čerstvý zber). Po 17.30 sme sa konečne vybrali domov. Vtedy sme zistili, že nie všetko je úplne ok - Stefano nám odpojil batériu a rádio chcel od nás kód. Našťastie sa to podarilo vygoogliť, takže happy end bol dokonalý.
Keďže o 21.50 dávali Zúfalé manželky, zvyšných 500 km som musel naplánovať tak, aby sme stihli ľahkú večeru pre seba aj pre Alfu. Na Ciao Agip sme si dali capuccino, teplý sendvič a pomarančový juice. Cesta bola geniálna, od Grazu až do Viedne som musel brzdiť len raz! Aj vďaka tomuto sme boli 21.30 doma, čiže z Tarvisia za 4.30 h, pričom som vôbec nešiel rýchlo. Super.
Epilóg
Bol to neplánovaný výlet, ktorý sme vďaka vlastným adaptačným schopnostiam zvládli bez problémov. Na druhej strane ostala otvorená otázka, v akej miere som mohol za toto celé ja, ako zákazník firmy Auto Impex. Bola to ďalšia kozmická katastrofa a mám predpísaný takýto život alebo je na vine nedbalosť firmy? V ďalšich krokoch som sa mohol presvedčiť, ako to u nás funguje. Nakoľko firma odmietla dať súhlas na zverejnenie mailovej komunikácie, citovať nemôžem, ale skúsim popísať fakty.
Po úspešnom návrate domov som teda navštívil servis a v dohodnutom termíne som sa stretol s pani Šviedovou, ktorá má na starosť servis ako taký. Zo skúseností viem, že s prijímacím technikom je zbytočné riešiť takéto problémy, ich kompetencie sú značne obmedzené. Prišiel som teda ako slušný človek, emócie som nechal v aute a namiesto toho, aby som nakričal na staff, pekne som poprosil, aby mi vysvetlili, ako je možné, že odviedli takú prácu, čoho výsledom je, že zákazník, ktorý načas zaplatil za opravu, zostane trčať v Taliansku. Vysvetlil som, že som presvedčený, že spravili chybu a tým mi spôsobili problémy, ale vzhľadom na skúsenosti z minulosti si nerobím ilúzie ohľadne úspešnosti tejto reklamácie, preto ponúkam hneď na začiatku kompromis - nech mi vrátia 192€, lebo ich pridaná hodnota bola nulová a tie peniaze si nezaslúžia a zabudneme na ostatné moje výdavky, na spôsobené problémy, atď. Dostal som prísľub, že zaevidujú moju požiadavky a keď donesiem staré súčiastky, oni sa pozrú a určite sa dohodneme. Cítil som sa veľmi dobre, bol to ukážkový príklad, ako sa dvaja inteligentní ľudia dohodnu a vznikne férový kompromis. Dobrý časy ale týmto aktom skončili.
Keďže nerobím zber šrotu, nepodarilo sa mi nájsť všetko hneď, preto som kúsky remeňa odovzdal 24.2 a naštastie mi Talian vrátil aj voľnobežnú remenicu alternátora, tak som hneď 25.2 odovzdal aj túto súčiastku.
Byť milý sa neoplatilo. Pani Šviedová sa musela stretnúť s nejakým pánom Korbeľom 2.3, aby sa pozrel na remeň. Neviem síce ako obyčajný človek pochopiť, na čo sa toľko pozerať, ale pravidlá sú pravidlá, nech skúmajú, či je nebo modré. 25.3 (čiže 23 dní po stretnutí) som dostal mail od p. Šviedovej, že práve odovzdala remeň Korbeľovi. Pre obyčajného smrtelníka nepochopiteľná vec - nečakal som, že sa mi budú ospravedlňovať, veď je môj problém, že žijem, ale záväzné termíny by sa nemali posúvať o 20 dní. Alebo keď sa posunú, tak nie jednostranne. Som ale pozitívny človek, tak som sa tešil, keď som 24. apríla (=mesiac neskôr) dostal ďalší mail: p. Korbeľ dopozeral remeň. Prišiel som do servisu znova (= opäť náklady prísť do BA, nafta, amortizácia...) a získal som fantastický dokument, ktorý popísal, že sa roztrhol remeň. Problém je len v tom, že som 2 mesiace netvrdil nič iné. Cez mail mi nechceli dať záver, v podstate sa nechceli ani vyjadriť, dali mi proste kus papiera, resp. dvojstranný dokument, ktorý
- je bez podpisu, označenia autora, len na strane 2 je logo firmy Dekra
- je absolútne bez akýchkoľvek záverov okrem toho, že remeň sa roztrhol
- je bez skúmania súčiastky, ktorá spôsobila problém - remenice alternátora
Ešte stále som bol slušný, napísal som mail p. Šviedovej, kde som poukázal na nedostatky dokumentu. Nedostal som odpoveď. Ani na urgenciu. Pani Šviedová zrejme prestala so mnou komunikovať. Alebo mala pokazený počítač. Pre istotu som znova navštívil Auto Impex a dozvedel som sa, že počítače nie sú pokazené ale o ničom nevedia a musím to riešiť s p. Šviedovou, ktorá ale robí bohužial tak, že nedokážem sa s ňou stretnúť, resp. každé stretnutie je pre mňa pol dňa dovolenky. Cez Internet som natrafil aj na tajomného pána Korbeľa, ktorému sa týždeň nedalo dovolať a na maily nereagoval. Čo teraz? Reklamoval som zle vykonanú prácu a oni to uzavreli s tým, že to neuzavreli ale berú to ako uzavretú vec. Proste neexistuje spôsob, ako to poriešiť? Na stránkach firmy Auto Impex je román o tom, ako dodržiavajú ISO a ako ďaleko sú ohladne kvality. Citujem: "Pre nás kvalita nie je iba slovo, o čom svedčí aj ľudský prístup a služby, ktoré ponúkame. Naša doba nám prináša nové produkty, technológie a nové pohľady na život. Spoločnosť a jej skladba je rôznorodá, a preto aj potreby jednotlivca závisia od životného štandardu. Naša spoločnosť sa snaží vyhovieť individuálnym potrebám jednotlivca a snažíme sa byť partnerom aj do budúcnosti a spoluprácu nekončíme pri vyplatení, ale snažíme sa komplexne Vaše potreby riešiť za každých okolností. Veríme, že budete s nami spokojný a pokiaľ zbadáte priestor na vylepšenie našich služieb, alebo budete mať negatívnu skúsenosť napíšte nám a budeme sa tomu pre zvýšenie Vašej spokojnosti venovať." A dole kontakt na oddelenie kvality - quality@auto-impex.sk.
Nová nádej! To je ono, toto je potrebujem, veď vyriešiť môj problém za každých okolností a vyhovieť mojim individuálnym potrebnám. Predsa je to perfektná firma. Slušne som na 3 stranách popísal ďalšiu reklamáciu a zhrnutie, čo ma trápi. Po 10 sekundách bol úsmev preč: adresa neexistuje, mailová adresa neznáma. Ups. Ale nevzdávame sa, skúsme sa zamyslieť a pošlime to na kvality@auto-impex.sk, kvalita@auto-impex.sk a ďalšie adresy. Už neviem, ktorá bola úspešná, lebo mi chodili len nedoručené maily a zle routované adresy. Ale podarilo sa, hneď druhý deň (18.6) sa mi ozvala p. Toblová, že moja reklamácia bola na základe expertízy zamietnutá a prípad považujú za uzavretý. Asi som čakal niečo iné, lebo som mal celkom zlú náladu. Aj toto je slepá ulica. Ale keď už kvôli tomu nespávam, rád by som sa aspoň dozvedel, prečo sa ten remeň roztrhol, keď som s tým nič nerobil, slušne som soféroval, oni vykonali všetko perfektne a nejde o chybu materiálu? Mám sa zmieriť s tým, že som blbec a mám samú smolu v živote? Nie, musí byť ešte jedna šanca. Rozhodol som sa, že zaplatím expertízu, nech mi niekto už normálne do očí povie, že som lúzer a nech sa s tým zmierim. Požiadal som Impex, aby mi vrátili všetky súčiastky a záver na zamietnutie reklamácie. Nič. Hluchá diera. Asi ma dali na blacklist. 23.6 som napísal pekný mail, kde som vysvetlil základné princípy slušnej komunikácie. Pomohlo to, obratom som mal odpoveď, že všetko je nachystané. Nebolo. Súčiastky možno áno, záver nie. 24.6 som napísal ďalší mail, že prosím aj o oficiálne zamietnutie, lebo aj znalec, aj môj právnik to potrebujú. Nič. Hluchá diera sa opakuje. Ďalšia urgencia. 26.6. Už prosinkám 4 mesiace, aby mi povedali, ak to nepokazili, tak prečo sa remeň roztrhol po 700 km a 2 dňoch. Po 2 dňoch studená sprcha: odovzdanie súčiastok, sťažnosť v servise, sťažnosť mailom a celý 4 mesačný pôrod nie je možné klasifikovať ako reklamáciu, preto nemajú dôvod dať záver. V tom momente niečo vo mne prasklo a už sa to asi nedá nikdy napraviť. Oni ma nachytali na formálnej chybe a ja už nemám silu celé zopakovať. Dám si vytetovať na čelo IDIOT, že som doteraz žil v predstave, že oni sú pre mňa. Že chcú riešiť moje problémy. Za moje peniaze. Ale oni chcú LEN peniaze. Znalcovi som sa ospravedlnil, právnik mi povedal, že on od začiatku vravel, že ich procesy sú nastavené na zlodejské praktiky. To je zrejme moc agresívne tvrdenie, ja by som radšej formuloval ináč. Ale ja som naívny. Lebo celý život ma učili, že zodpovedám za svoje rozhodnutia a za tie zlé musím zaplatiť. A to isté som očakával aj od iných... V každom prípade, o mne už počuť nebudú, maximálne z blogov.
